Preskočiť na hlavný obsah

Webinár na tému BELONGING: relationship-based approach for trauma informed education

29.10.2020 sa konal webinár na tému: BELONGING: relationship-based approach for trauma informed education alebo inak – PRINÁLEŽAŤ: vzdelávanie traumatizovaných detí prístupom založeným na vzťahu.

Webinár viedla Dr. Sian Phillips, kanadská klinická psychologička a psychoterapeutka, ktorá vo svojej práci využíva prístup nazývaný Dyadická vývinová psychoterapia (DDP). Webinár organizačne zastrešoval TFC Program špecializujúci sa na pomoc deťom, ktoré sa akýmkoľvek spôsobom dostali pod dohľad sociálno-právnej ochrany detí v Kanade v provincii Ontário v okresoch okolo mestečka Cobourg. Dr. Sian Phillips spolupracuje s TFC programom ako konzultantka práve v oblasti vzdelávania traumatizovaných detí a psychoterapeutickej pomoci. Inšpiráciou pre webinár bola nedávno vydaná kniha s rovnomenným názvom. O nej sa môžete dozvedieť viac na tomto mieste.

    A aký bol samotný webinár? Úvod patril teórii a východiskám. Svoje miesto, preto dostali:
  1. Teória vzťahovej väzby
  2. Polyvagálna teória (Stephen Porges) (o dôležitosti pocitu bezpečia pri zapájaní sa do vzťahov a nervových okruhoch, ktoré sú do toho zapojené)
  3. Interpersonálna neurobiológia (ako sa naše mozgy navzájom ovplyvňujú, ako fungujú pri vzájomnom kontakte)
  4. Intersubjektivita (ako funguje zdieľanie vnútorného sveta s inými, ako sa dá dosiahnuť zážitok vzájomnosti a intimity a ako, kedy naše zážitky majú vplyv na iných a zážitky iných majú vplyv na nás)

Všetky spomínané teórie zdôrazňujú dôležitosť vzťahu, interakcie v ľudskom živote a fungovaní od najútlejšieho veku. Hovoria aj o tom, ako vzťah môže pomôcť, prispieť k pozitívnej zmene a umožniť stať sa ľudskou bytosťou. A k tomu určite patrí, byť schopný vytvárať a udržiavať vzťahy s inými, byť súčasťou – prináležať.

Po potrebnom teoretickom základe a východiskách práce s deťmi s komplexnou traumou dostali slovo pracovníčky TFC programu. Niektoré z nich spolupracujú so školami, aby deti a rodiny, o ktoré sa starajú (často adoptívne alebo pestúnske deti), mali väčšiu šancu na úspech v triede. Vzdelávajú učiteľky, riaditeľov, majú spoločné stretnutia a diskutujú, presviedčajú, že deti potrebujú iný prístup. V tejto časti prehovorila aj riaditeľka školy, ktorú presvedčili dvaja chlapci s mnohými problémami, že je potrebná zmena. Najsilnejším momentom (aspoň pre mňa) bola „umelecká výpoveď“ otca štyroch dcér. Staral sa o nich sám, jeho partnerka bola pozbavená rodičovských práv, svojim dcéram ubližovala. Sociálna pracovníčka TFC programu objavila supertalent otca – schopnosť zložiť rap na to, čo počul, čo vnímal, čo sa naučil. Dokázal zarapovať o fungovaní mozgu a aj o iných témach, ktoré si osvojil. Na stretnutí so školou, kde učitelia neboli otvorení voči pomoci jeho náročným dcérkam, im nakoniec zarapoval. V spievanej básni – rape –hovorí aj o svojom ťažkom detstve, pocite osamelosti, o ťažkých chvíľach ... o snahe byť dobrým otcom, o túžbe po lepšom živote pre svoje dcéry, o tom, aby učitelia pochopili, aké ťažké je byť zraneným dieťaťom v škole. Jeho úprimnosť a otvorenosť sa ma hlboko dotýkala. Až k slzám.

V druhej časti webinára mala dôležité slovo Deni Melim, spoluautorka knihy a učiteľka v špeciálnej triede. Je stále nadšená svojou prácou a dokáže zanietene rozprávať. Učí viac ako 6 rokov deti s komplexnou traumou. Sú to deti, ktoré z iných škôl museli odísť kvôli agresívnemu správaniu a neschopnosti fungovať v kolektíve, učiť sa. Prichádzajú do triedy s pocitmi zlyhania a neúspechu. Deni hovorila o mnohých ťažkých chvíľach, o náročnosti práce, ktorej výsledky sú postupné a trpezlivosť je nevyhnutná. Podotkla, že sa naučila najmä spomaliť a dôverovať procesu. Naučila sa, že deti jej ukážu, čo potrebujú, ak bude pozorná. Rozpovedala príbeh dievčatka, ktoré mala v triede. Dievčatko bolo ako 2-ročné adoptované. Predtým však zažilo zanedbávanie, ktoré niekedy znamenalo aj hodiny a snáď aj dni bez rodičovskej starostlivosti, bez akejkoľvek ľudskej odozvy. V triede spôsobovalo dievčatko často napätie s inými deťmi, nedokázala sa hrať, každá zmena ju extrémne znepokojovala. Pani učiteľka si všimla, že dievčatko je citlivé na situácie, keď niekto od nej odchádza (hoci aj na toaletu alebo k inej aktivite). Začala sama rozprávať dievčatku, že tieto situácie sú asi pre ňu ťažké a náročné a možno súvisia s tým, čo ako maličká zažila. Učila ju upokojiť sa tým, že ju mala na rukách a bola neustále v jej bezprostrednej blízkosti. Ostatné deti poprosila, aby keď budú chcieť zmeniť aktivitu, odísť z hry, aby jej o tom vopred povedali. Po roku a pol sa dievčatko dokázalo hrať ďalej, aj keď niekto odišiel a oznámil jej to vopred. Dokázala povedať, čoho sa bojí a čo potrebuje. Vedela sa hrať s inými deťmi a deti sa zas chceli hrať s ňou.

Úžasným hosťom na webinári bol riaditeľ školy, ktorá sa rozhodla pomôcť početnej skupine detí z tých najchudobnejších rodín. Študovali, prečo sú deti z prostredia chudoby také, aké sú. Hľadali v odborných článkoch, knihách, študovali výskum o „ACE“ – Adverse childhood experiences (Škodlivé zážitky v detstve) a ich vplyve na celkové fungovanie detí až do dospelosti a ďalej. Hľadali inšpiráciu na iných školách, aj v zahraničí. Spolupracovali s odborníkmi/čkami vo svojom okolí, aj s Dr. Sian Phillips. Vytvorili také školské prostredie, kde sa aj traumatizovaným deťom začalo dariť. Využívali prístup P.A.C.E., ktorý je kľúčový pre DDP – dyadickú vývinovú psychoterapiu. Tento prístup hovorí o tom, že základom je byť pri práci s dieťaťom hravý, prijímajúci, zvedavý a empatický. Z rozprávania riaditeľa vyplývalo, že v škole vládne atmosféra otvorenosti, možnosti dialógu, ochoty počúvať. Učiteľ/ka môže prísť za kolegom alebo za niekým iným, ak potrebuje oporu, ak ho/ju niektoré deti tzv. „vytáčajú“ a preskúmať, čím to môže byť. Sám riaditeľ uviedol, že toto prostredie nepomáha iba žiakom, ale aj zamestnancom s traumatickou minulosťou. Pocit bezpečia, ktorý na škole zažívajú, pomáha aj im samým vyrovnať sa s ťaživými spomienkami.

Webinár zakončil posledný hosť Daniel Hughes. Psychológ, psychoterapeut, ktorý vytvoril psychoterapeutický prístup, o ktorého princípy sa všetci zúčastnení vo svojej práci opierajú – Dyadickú vývinovú psychoterapiu (Dyadic developmental psychotherapy). Táto terapia sa špecializuje na pomoc deťom, ktoré nemali šancu od útleho veku vytvoriť si bezpečný vzťah s blízkym dospelým. Daniel Hughes rozprával o inšpirácii pri vytvorení tejto metódy, o tom, čo sú základné ingrediencie vo vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Ingrediencie, ktoré nie sú technikami, ale spôsobom bytia vo vzťahu. Byť akceptujúci, byť zvedavý, byť hravý a byť empatický. Znejú jednoducho, ale všetko, čo vyzerá jednoducho, také jednoduché často nie je.

Ak vás zaujala táto téma – Možnosti vzdelávania traumatizovaných detí - a chceli by ste sa o nej dozvedieť viac alebo sa o nej rozprávať, dajte nám o sebe vedieť! ..Radi Vás nájdeme

Za tím Archa: Daniela


Obľúbené príspevky z tohto blogu

Rodina z historickej perspektívy

Mgr. Daniela Husovská, PhD. Ak v súčasnosti hovoríme o tom, ako sa rodina mení, ako naberá rôznorodé formy, môže byť užitočné obzrieť sa späť do histórie a zachytiť, akým vývinom rodina prešla. Vďaka tomu môžeme dať súčasný stav rodín do širších súvislostí a hlbšie porozumieť, čo všetko formovalo rodiny do dnešnej podoby. Pôvod slov, ktoré sa zaužívali pre označenie rodinného spoločenstva, nám objasňuje, aký charakter mala rodina v dávnych dobách. Latinský termín familia z etymologického hľadiska označoval všetkých, ktorí obývali jeden príbytok, teda aj sluhov a otrokov nielen pokrvných príbuzných. ©The Metropolitan Museum of Art Na čele rodiny stál pater familias, ktorý mal neobmedzenú moc nad všetkými v rodine (Mitterauer, Sieber, 1982). V období stredoveku a feudalizmu bol na území strednej Európy charakter rodiny veľmi podobný pôvodnému významu slova familia. Rodina bola „vlastníctvom“ pána, na ktorého pozemkoch žila. Odvodzovalo sa od toho aj jej meno. Ak panstv

Vzťahová väzba

Mgr. Daniela Husovská, PhD. Do odbornej psychologickej literatúry, v ktorej centre je rodič a dieťa (mama a dieťa), dnes neodmysliteľne patrí teória pripútania a bohaté poznanie, ktoré podnietila. Jej základným postulátom je, že deti sú už od narodenia vybavené špecifickým správaním, ktoré môžeme nazvať „attachmentové“ („pripútavacie“) správanie. Prvýkrát na neho upozornil a pomenoval anglický psychiater John Bowlby (1969/82, 1973, 1980 in Rutter et al., 2009). Ide o správanie, ktorého hlavnou úlohou je privolať rodiča (človeka, ktorý sa o dieťa prevažne stará) v situácii ohrozenia. Dieťa môže ohrozenie vnímať zvonku, ak sa napr. objaví v jeho blízkosti niekto cudzí, alebo aj zvnútra, ak sa cíti v nepohode (je hladné, unavené,...) (Cassidy, 2008). ©The Metropolitan Museum of Art V oboch prípadoch sa snaží svojím správaním privolať svojho opatrovateľa, aby ho ochránil alebo sa postaral o jeho pohodlie. Toto „pripútavacie“ správanie má veľmi dôležitú funkciu – zabezpečuj