29.10.2020 sa konal webinár na tému: BELONGING: relationship-based approach for trauma informed education alebo inak – PRINÁLEŽAŤ: vzdelávanie traumatizovaných detí prístupom založeným na vzťahu.
Webinár viedla Dr. Sian Phillips, kanadská klinická psychologička a psychoterapeutka, ktorá vo svojej práci využíva prístup nazývaný Dyadická vývinová psychoterapia (DDP). Webinár organizačne zastrešoval TFC Program špecializujúci sa na pomoc deťom, ktoré sa akýmkoľvek spôsobom dostali pod dohľad sociálno-právnej ochrany detí v Kanade v provincii Ontário v okresoch okolo mestečka Cobourg. Dr. Sian Phillips spolupracuje s TFC programom ako konzultantka práve v oblasti vzdelávania traumatizovaných detí a psychoterapeutickej pomoci. Inšpiráciou pre webinár bola nedávno vydaná kniha s rovnomenným názvom. O nej sa môžete dozvedieť viac na tomto mieste.
- A aký bol samotný webinár? Úvod patril teórii a východiskám. Svoje miesto, preto dostali:
- Teória vzťahovej väzby
- Polyvagálna teória (Stephen Porges) (o dôležitosti pocitu bezpečia pri zapájaní sa do vzťahov a nervových okruhoch, ktoré sú do toho zapojené)
- Interpersonálna neurobiológia (ako sa naše mozgy navzájom ovplyvňujú, ako fungujú pri vzájomnom kontakte)
- Intersubjektivita (ako funguje zdieľanie vnútorného sveta s inými, ako sa dá dosiahnuť zážitok vzájomnosti a intimity a ako, kedy naše zážitky majú vplyv na iných a zážitky iných majú vplyv na nás)
Všetky spomínané teórie zdôrazňujú dôležitosť vzťahu, interakcie v ľudskom živote a fungovaní od najútlejšieho veku. Hovoria aj o tom, ako vzťah môže pomôcť, prispieť k pozitívnej zmene a umožniť stať sa ľudskou bytosťou. A k tomu určite patrí, byť schopný vytvárať a udržiavať vzťahy s inými, byť súčasťou – prináležať.
Po potrebnom teoretickom základe a východiskách práce s deťmi s komplexnou traumou dostali slovo pracovníčky TFC programu. Niektoré z nich spolupracujú so školami, aby deti a rodiny, o ktoré sa starajú (často adoptívne alebo pestúnske deti), mali väčšiu šancu na úspech v triede. Vzdelávajú učiteľky, riaditeľov, majú spoločné stretnutia a diskutujú, presviedčajú, že deti potrebujú iný prístup. V tejto časti prehovorila aj riaditeľka školy, ktorú presvedčili dvaja chlapci s mnohými problémami, že je potrebná zmena. Najsilnejším momentom (aspoň pre mňa) bola „umelecká výpoveď“ otca štyroch dcér. Staral sa o nich sám, jeho partnerka bola pozbavená rodičovských práv, svojim dcéram ubližovala. Sociálna pracovníčka TFC programu objavila supertalent otca – schopnosť zložiť rap na to, čo počul, čo vnímal, čo sa naučil. Dokázal zarapovať o fungovaní mozgu a aj o iných témach, ktoré si osvojil. Na stretnutí so školou, kde učitelia neboli otvorení voči pomoci jeho náročným dcérkam, im nakoniec zarapoval. V spievanej básni – rape –hovorí aj o svojom ťažkom detstve, pocite osamelosti, o ťažkých chvíľach ... o snahe byť dobrým otcom, o túžbe po lepšom živote pre svoje dcéry, o tom, aby učitelia pochopili, aké ťažké je byť zraneným dieťaťom v škole. Jeho úprimnosť a otvorenosť sa ma hlboko dotýkala. Až k slzám.
V druhej časti webinára mala dôležité slovo Deni Melim, spoluautorka knihy a učiteľka v špeciálnej triede. Je stále nadšená svojou prácou a dokáže zanietene rozprávať. Učí viac ako 6 rokov deti s komplexnou traumou. Sú to deti, ktoré z iných škôl museli odísť kvôli agresívnemu správaniu a neschopnosti fungovať v kolektíve, učiť sa. Prichádzajú do triedy s pocitmi zlyhania a neúspechu. Deni hovorila o mnohých ťažkých chvíľach, o náročnosti práce, ktorej výsledky sú postupné a trpezlivosť je nevyhnutná. Podotkla, že sa naučila najmä spomaliť a dôverovať procesu. Naučila sa, že deti jej ukážu, čo potrebujú, ak bude pozorná. Rozpovedala príbeh dievčatka, ktoré mala v triede. Dievčatko bolo ako 2-ročné adoptované. Predtým však zažilo zanedbávanie, ktoré niekedy znamenalo aj hodiny a snáď aj dni bez rodičovskej starostlivosti, bez akejkoľvek ľudskej odozvy. V triede spôsobovalo dievčatko často napätie s inými deťmi, nedokázala sa hrať, každá zmena ju extrémne znepokojovala. Pani učiteľka si všimla, že dievčatko je citlivé na situácie, keď niekto od nej odchádza (hoci aj na toaletu alebo k inej aktivite). Začala sama rozprávať dievčatku, že tieto situácie sú asi pre ňu ťažké a náročné a možno súvisia s tým, čo ako maličká zažila. Učila ju upokojiť sa tým, že ju mala na rukách a bola neustále v jej bezprostrednej blízkosti. Ostatné deti poprosila, aby keď budú chcieť zmeniť aktivitu, odísť z hry, aby jej o tom vopred povedali. Po roku a pol sa dievčatko dokázalo hrať ďalej, aj keď niekto odišiel a oznámil jej to vopred. Dokázala povedať, čoho sa bojí a čo potrebuje. Vedela sa hrať s inými deťmi a deti sa zas chceli hrať s ňou.
Úžasným hosťom na webinári bol riaditeľ školy, ktorá sa rozhodla pomôcť početnej skupine detí z tých najchudobnejších rodín. Študovali, prečo sú deti z prostredia chudoby také, aké sú. Hľadali v odborných článkoch, knihách, študovali výskum o „ACE“ – Adverse childhood experiences (Škodlivé zážitky v detstve) a ich vplyve na celkové fungovanie detí až do dospelosti a ďalej. Hľadali inšpiráciu na iných školách, aj v zahraničí. Spolupracovali s odborníkmi/čkami vo svojom okolí, aj s Dr. Sian Phillips. Vytvorili také školské prostredie, kde sa aj traumatizovaným deťom začalo dariť. Využívali prístup P.A.C.E., ktorý je kľúčový pre DDP – dyadickú vývinovú psychoterapiu. Tento prístup hovorí o tom, že základom je byť pri práci s dieťaťom hravý, prijímajúci, zvedavý a empatický. Z rozprávania riaditeľa vyplývalo, že v škole vládne atmosféra otvorenosti, možnosti dialógu, ochoty počúvať. Učiteľ/ka môže prísť za kolegom alebo za niekým iným, ak potrebuje oporu, ak ho/ju niektoré deti tzv. „vytáčajú“ a preskúmať, čím to môže byť. Sám riaditeľ uviedol, že toto prostredie nepomáha iba žiakom, ale aj zamestnancom s traumatickou minulosťou. Pocit bezpečia, ktorý na škole zažívajú, pomáha aj im samým vyrovnať sa s ťaživými spomienkami.
Webinár zakončil posledný hosť Daniel Hughes. Psychológ, psychoterapeut, ktorý vytvoril psychoterapeutický prístup, o ktorého princípy sa všetci zúčastnení vo svojej práci opierajú – Dyadickú vývinovú psychoterapiu (Dyadic developmental psychotherapy). Táto terapia sa špecializuje na pomoc deťom, ktoré nemali šancu od útleho veku vytvoriť si bezpečný vzťah s blízkym dospelým. Daniel Hughes rozprával o inšpirácii pri vytvorení tejto metódy, o tom, čo sú základné ingrediencie vo vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Ingrediencie, ktoré nie sú technikami, ale spôsobom bytia vo vzťahu. Byť akceptujúci, byť zvedavý, byť hravý a byť empatický. Znejú jednoducho, ale všetko, čo vyzerá jednoducho, také jednoduché často nie je.
Ak vás zaujala táto téma – Možnosti vzdelávania traumatizovaných detí - a chceli by ste sa o nej dozvedieť viac alebo sa o nej rozprávať, dajte nám o sebe vedieť! ..Radi Vás nájdeme
Za tím Archa: Daniela