Preskočiť na hlavný obsah

30 rokov pestúnstva / profesionálneho rodičovstva (Marie Croft)


Úvod

Marie Croft sa spolu so svojím manželom Jimom úspešne venovali pestúnstvu 32 rokov. Žili vo vidieckej komunite a v tom čase, keď začínali, boli tradičnými pestúnmi a poskytovali starostlivosť súčasne mnohým deťom. V polovici 80.-tych rokov sa stali súčasťou programu terapeutickej pestúnskej starostlivosti. Vďaka tomuto programu sa začali viac zaoberať liečebnými potrebami detí. Od roku 1989 začali spolupracovať s TFC (Treatment foster care program) v Cobourgu (Kanada). Budovali na minulých skúsenostiach, pokračovali v cibrení svojich poznatkov a zručností v práci s deťmi, ktoré zasiahla trauma a ich vzťahová väzba bola narušená. Dodnes využívajú svoje vedomosti a citlivosť pri práci s deťmi v dlhodobej pestúnskej starostlivosti. Marie Croft vzdeláva iných pestúnov v tom, ako sledovať správanie detí v domácom prostredí a ako vypĺňať denné záznamy.

V polovici 80.-tych rokov sa začal stále častejšie objavovať termín „treatment foster care“ – liečebná pestúnska starostlivosť, a s tým prišli aj otázky, ako: koľko toho môžeme povedať našim pestúnom?; „koľko toho znesú?“.
Na začiatku 90.-tych rokov sa tvrdilo, že „pestúnski rodičia zvládnu svoju prácu, ak je u nich umiestnené „správne“ dieťa a majú potrebnú podporu – dokážu poskytnúť stabilnú a dlhodobú starostlivosť, ktorá je tak potrebná pre naše deti. Takisto sa hovorilo, že „čím viac pestún/ka vie vopred, tým lepšie“.
Takže s týmto novým prístupom vstupujeme do života dieťaťa s tým, že máme omnoho viac informácií. Napriek tomu sme potrebovali praktické nástroje, aby sme napredovali a aby sme dokázali zvládať rôzne prejavy správania. Začali sme sa zúčastňovať intenzívnych vzdelávaní.

Súčasťou toho bolo aj študovanie kníh. Pomocou toho všetkého sme si rýchlo uvedomili, že tímová spolupráca je kľúčom k úspechu.
Pestúnski rodičia sa zúčastňovali každého stretnutia, diskusií, boli vypočutí a ponúkali náhľady – obrovská zmena oproti predchádzajúcim rokom.
Dokázali sme sa lepšie pozrieť ako tím na pohnútky, ktoré sa skrývali za správaním dieťaťa. Skúmali sme následky sexuálneho zneužívania a problémy s pripútaním (vzťahovou väzbou) a naši konzultanti/tky prišli k nám domov s plánom ako zaviesť doma to, o čom sme sa učili na našich vzdelávaniach.
Pestúnom/kam sa umožnilo učiť sa stratégiám ako pomôcť zvládnuť úzkosť deťom, pomôcť deťom zastaviť sa, myslieť a až potom konať namiesto toho, aby zadávali hranice a očakávali, že ich budú automaticky rešpektovať. Už sme netlačili viac na správanie, lebo také sú pravidlá.
Nesnažili sme sa kontrolovať správanie, ale pomôcť dieťaťu uzdraviť sa pomocou práce pod povrchom.

Bol to obrovský rozdiel u nás doma, keď sme sa snažili dotknúť sa bolesti dieťaťa s empatiou a pokúšali sa oceniť pohľad dieťaťa. Viac sme boli ochotní počúvať dieťa a pomôcť mu porozumieť vlastnému správaniu. Nemôžu byť za neho zodpovední, ak mu sami nerozumejú.
Dnes je úlohou pestúnstva - nový dramatický prelom do komplexného sveta dieťaťa - v snahe vidieť svet očami dieťaťa a snažiť sa porozumieť jeho bolesti.
Na to, aby sme mohli porozumieť a definovať správanie, skúmame situáciu pred, počas a po každom incidente. Uvedomujeme si, že slová sa len ťažko hľadajú a my musíme počúvať rovnako ako zaznamenávať. Iba sledovaním a počúvaním môžeme vnímať, čo nám deti nedokážu povedať.
Musíme mať na pamäti, že sme na dlhej a bolestivej ceste spolu s dieťaťom. Musíme dôverovať procesu a pamätať si, že bude pomalý.
Musíme mať na pamäti, že je to ich bolesť, ktorá sa odráža v ich správaní.
Ak tomuto nerozumieme, práca sa stáva záťažou.
    Dnes máme na prvom mieste na mysli, že:
  1. Deti, o ktoré sa staráme, nám nedôverujú – prečo by mali? Ľudia, ktorým dôverovali predtým, im predtým ublížili
  2. Sú hlboko vystrašené a nie sú si isté, či sme dosť silní, aby sme ich dokázali udržať v bezpečí
  3. Je našou prácou, aby sme našim deťom vytvorili emocionálne útočisko – miesto, kde môžu uľaviť svojej bolesti a vedie, že je to bezpečné bez toho, aby sme ich (od)posudzovali.
V tom, že to robíme, im dávame šancu, aby sa oslobodili od svojich konfliktov. Pomáhame im, aby porozumeli, že je pred nimi život a že oni sami majú cenu - hodnotu. Uznávame ich bolesť a dúfame, že nám veria, že tentoraz tam budeme pre nich.
Prišli sme na to, že nič z toho by nebolo možné bez podpory tímu. Každý musí mať na pamäti jeden cieľ – pomôcť dieťaťu uzdraviť sa.
Ak ide o vhľad, porozumenie a vedomosti v tomto čarovnom svete pestúnstva, stále sa učíme. Stále sa objaví nový náhľad, ktorý otvorí ďalšie dvere, ktorými sa dá vojsť.
Konečné výsledky sú zriedkavo ak vôbec niekedy perfektné. Ale sú určite lepšie, ako keby sme neurobili nič.

Preklad: Daniela Husovská
Zdroj: Croft, M. (2004). „ Thirty years of fostering“. OACAS Journal, 48 (4), 15-16.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Rodina z historickej perspektívy

Mgr. Daniela Husovská, PhD. Ak v súčasnosti hovoríme o tom, ako sa rodina mení, ako naberá rôznorodé formy, môže byť užitočné obzrieť sa späť do histórie a zachytiť, akým vývinom rodina prešla. Vďaka tomu môžeme dať súčasný stav rodín do širších súvislostí a hlbšie porozumieť, čo všetko formovalo rodiny do dnešnej podoby.
Pôvod slov, ktoré sa zaužívali pre označenie rodinného spoločenstva, nám objasňuje, aký charakter mala rodina v dávnych dobách. Latinský termín familia z etymologického hľadiska označoval všetkých, ktorí obývali jeden príbytok, teda aj sluhov a otrokov nielen pokrvných príbuzných. ©The Metropolitan Museum of Art Na čele rodiny stál pater familias, ktorý mal neobmedzenú moc nad všetkými v rodine (Mitterauer, Sieber, 1982). V období stredoveku a feudalizmu bol na území strednej Európy charakter rodiny veľmi podobný pôvodnému významu slova familia. Rodina bola „vlastníctvom“ pána, na ktorého pozemkoch žila. Odvodzovalo sa od toho aj jej meno. Ak panstvo zmenilo majite…

Vzťahová väzba

Mgr. Daniela Husovská, PhD. Do odbornej psychologickej literatúry, v ktorej centre je rodič a dieťa (mama a dieťa), dnes neodmysliteľne patrí teória pripútania a bohaté poznanie, ktoré podnietila.
Jej základným postulátom je, že deti sú už od narodenia vybavené špecifickým správaním, ktoré môžeme nazvať „attachmentové“ („pripútavacie“) správanie. Prvýkrát na neho upozornil a pomenoval anglický psychiater John Bowlby (1969/82, 1973, 1980 in Rutter et al., 2009). Ide o správanie, ktorého hlavnou úlohou je privolať rodiča (človeka, ktorý sa o dieťa prevažne stará) v situácii ohrozenia. Dieťa môže ohrozenie vnímať zvonku, ak sa napr. objaví v jeho blízkosti niekto cudzí, alebo aj zvnútra, ak sa cíti v nepohode (je hladné, unavené,...) (Cassidy, 2008). ©The Metropolitan Museum of Art V oboch prípadoch sa snaží svojím správaním privolať svojho opatrovateľa, aby ho ochránil alebo sa postaral o jeho pohodlie. Toto „pripútavacie“ správanie má veľmi dôležitú funkciu – zabezpečuje prežitie die…