Preskočiť na hlavný obsah

Rodina z historickej perspektívy


Mgr. Daniela Husovská, PhD.

Ak v súčasnosti hovoríme o tom, ako sa rodina mení, ako naberá rôznorodé formy, môže byť užitočné obzrieť sa späť do histórie a zachytiť, akým vývinom rodina prešla. Vďaka tomu môžeme dať súčasný stav rodín do širších súvislostí a hlbšie porozumieť, čo všetko formovalo rodiny do dnešnej podoby.

Pôvod slov, ktoré sa zaužívali pre označenie rodinného spoločenstva, nám objasňuje, aký charakter mala rodina v dávnych dobách. Latinský termín familia z etymologického hľadiska označoval všetkých, ktorí obývali jeden príbytok, teda aj sluhov a otrokov nielen pokrvných príbuzných. Na čele rodiny stál pater familias, ktorý mal neobmedzenú moc nad všetkými v rodine (Mitterauer, Sieber, 1982). V období stredoveku a feudalizmu bol na území strednej Európy charakter rodiny veľmi podobný pôvodnému významu slova familia. Rodina bola „vlastníctvom“ pána, na ktorého pozemkoch žila. Odvodzovalo sa od toho aj jej meno. Ak panstvo zmenilo majiteľa, zmenilo sa aj meno rodiny (Georgas, 2005). V tom období bolo časté tzv. príbuzenské (kmeňové) usporiadanie rodiny. Najstarší syn zdedil po otcovi gazdovstvo a jeho mladší bratia s rodinami ostávali na ňom pracovať ako pomocníci a sluhovia. Základ rodiny netvorili iba medziľudské vzťahy, ale dôležitú úlohu zohrávali aj majetkové pomery a vlastnícke vzťahy, keďže zabezpečovali prežitie jednotlivých členov.
Rodina v tých časoch plnila veľa funkcií – reprodukciu, výchovu detí, výrobu, konzumáciu, správu majetku, vzájomnú pomoc medzi členmi rodiny a ich obranu.
(Maur, 1990)
S nástupom trhovej ekonomiky získavali na dôležitosti mestá ako zdroj pracovných príležitostí (Georgas, 2005). Mladí dospelí čoraz častejšie odchádzali z vidieka za prácou do miest. Spoločenské zmeny ako rozmáhanie sa života v mestách a nástup priemyselnej výroby zasiahli aj rodinný život a priniesli významné zmeny.

Domácnosť predindustriálnej éry 19. storočia tiež označujeme ako nukleárnu. Mala však predsa len iný charakter ako súčasná nukleárna rodina, ktorú tvorí muž, žena a deti. Nukleárna domácnosť bola omnoho komplexnejšia vo svojej štruktúre, často túto domácnosť dopĺňali aj členovia mimo príbuzenstva (Hareven, 1987). Išlo o mladých ľudí – slúžky, učňov alebo starých ľudí, ktorí potrebovali opateru. V 19. storočí v USA bola prítomnosť nepríbuzných v domácnosti veľmi rozšírená. Príbuzní napriek tomu zohrávali v tých časoch dôležitú úlohu, boli základňou sociálnej istoty a pomoci v čase núdze. Až neskôr tieto roly prebral štát.

Štruktúra rodiny v 19.str. bola fluidná, menila sa v jednotlivých etapách cyklu rodiny, jednotlivci zažívali počas svojho života rôzne formy rodiny. V 19. storočí bola stále vysoká miera úmrtnosti, ktorá mala za následok nižšiu úroveň dožitia rodičov, ale ovplyvňovala aj počet detí v rodine, ktoré sa dožili dospelosti (Možný, 2006). Deti v rodine prichádzali na svet v širokom časovom rozmedzí a aktívna starostlivosť o ne zabrala často rodičovi celý jeho dospelý život. Staršie deti v rodine sa starali o tie mladšie, mladšie naopak mohli pozorovať tých starších, ako dospievajú a ako zvládajú výzvy spojené s dospelosťou. Málokedy ostalo rodinné hniezdo prázdne. Veľmi často jedno z detí rodičov ostalo žiť v rodičovskom dome až do sklonku ich života (Hareven, 1987). V tom čase sa vstupovalo do manželstva relatívne neskôr – okolo 25-30 rokov veku (Georgas, 2005) a priemerný vek, ktorého sa ľudia dožili, bol okolo 50 rokov.

Je potrebné mať na pamäti, aké roly saturovala rodina ešte pred dvesto rokmi. Okrem ekonomickej funkcie aj vzdelávala, opatrovala, aj pripravovala na vstup do dospelosti. Zmeny v živote jednotlivcov boli preto úzko naviazané na potreby rodiny. Uzavretie manželstva v tom období nebolo iba otázkou veku, ale aj ďalších faktorov – materiálnych, sociálnych, rodinných atď. Modell, Furstenberg, Hershberg (1976) načrtávajú, že dôležité zmeny v rodinnom živote človeka ako sú vstup do manželstva, založenie a spravovanie domácnosti, sa diali postupne a s menšou rigiditou. Až s príchodom industrializácie došlo postupne k zmenám. Ekonomická produkcia už nebola doménou rodín, práca a zárobok sa nachádzali časom mimo rodiny – napr. v továrňach. So zavedením povinnej školskej dochádzky sa z domácnosti čiastočne sňala vzdelávacia funkcia. Týmito zmenami sa regulácia významných medzníkov v živote jednotlivca preniesla z rodiny do externej oblasti, stala sa viac inštitucionalizovanou.

V 20. storočí je vstup do dospelosti viac uniformný, naviazaný na konkrétnu vekovú skupinu, postupnosť je jasne daná a rigidnejšia. Načasovanie zmien v osobnom živote jednotlivca prestáva byť prepojené s rodinou a jej potrebami a stáva sa viac individualizovaným. S predĺžením dĺžky života sa objavuje u dospelých mužov a žien aj životné obdobie, kedy sa nemusia starať o deti, pretože sa už osamostatnili. Prevažne ženám sa tým otvára nový priestor, ktorý využívajú pre kariéru v pracovnej oblasti. V období neskorej dospelosti a staroby sa objavuje fenomén prázdneho hniezda (Glick, 1977).
Demos (1970 in Hareven, 1987) tvrdí, že rodina pred industrializáciou bola miestom práce, kostolom, školou a útočiskom. Dnešná rodina už nie je miestom výroby, ale spotreby a starostlivosti o deti. V súlade s tým rodiny ustupujú z vonkajšieho sveta a uzatvárajú sa viac do seba. Kladú dôraz na „domáckosť“, intimitu, osobný priestor ako svoje hlavné atribúty. Aries (1962 in Hareven, 1987) prisudzuje nasledovné znaky modernej rodine – nukleárna, intenzívna, do vnútra otočená, na dieťa zameraná – na úkor širších sociálnych vzťahov a začlenenia v širšej komunite.

V posledných desaťročiach sa premena rodín nezastavila, tak ako sa nezastavili ani spoločenské zmeny. Plynule pokračujú ďalej a nadväzujú na minulosť. Milan Kučera (1990) uvádza štyri základné fakty, ktoré charakterizujú rodiny v 20. storočí:
  • Zníženie stability manželského zväzku
  • Úbytok detí v rodine
  • Rozpad viacgeneračného spolužitia
  • Zníženie úmrtnosti a predĺženie veku

Zákony umožňujúce rozvod boli kodifikované vo väčšine európskych krajín už pred prvou svetovou vojnou, napriek tomu významný nárast rozvodovosti nastal až po druhej svetovej vojne (Kučera, 1990). Vyplýva z toho, že trvalosť manželského zväzku nie je takou istotou ako v minulosti. V súčasnosti približne 40% až 50% manželstiev vo vyspelých krajinách končí rozvodom (Eurostat, 2012). Niektorí odborníci/čky uvádzajú ako jednu z možných externých príčin aj jednoduché predĺženie samotného ľudského života (Walsh, 2012). Vďaka tomu sa predĺžil aj čas, ktorý strávia manželia spolu, ak sa nerozvedú. To samotné kladie vysoké nároky na partnerov, aby v rôznych životných štádiách boli schopní napĺňať odlišné potreby svojich polovičiek.

V posledných desaťročiach je najtypickejšou rodina s jedným alebo dvomi deťmi (Pilinská et al., 2005; Eurostat, 2012). Zároveň sociológovia/ičky pravidelne upozorňujú na pokles pôrodnosti (Ondrejkovič, Majerčíková, 2006) a v niektorých krajinách sa začínajú objavovať v nezanedbateľnom počte dobrovoľne bezdetné manželské páry (Možný, 2006).
Manželstvo postupne stráca svoju nezastupiteľnosť ako inštitúcia pre výchovu detí. V súčasnosti sa čoraz viac detí rodí mimo manželstva, a to buď kohabitujúcim párom alebo slobodným rodičom, ktorí nežijú s partnerom (Heuveline, Timberlake, Furstenberg, 2003). V súvislosti s tým sa deti rodia do podmienok, ktoré nie sú veľmi stabilné. Partnerské zväzky kohabitujúcich sa rozpadnú s väčšou pravdepodobnosťou v porovnaní s manželstvami (Brown, 2004), alebo deti zažijú zmenu partnera svojho rodiča resp. zmenu v zložení domácnosti.
Významný posun v posledných desiatkach rokov bol zaznamenaný v oblasti rodových rolí. V polovici minulého storočia sa považovala rodina a starostlivosť o deti za doménu ženy – matky, kým materiálne zabezpečenie za úlohu muža - otca rodiny. V súčasnosti takéto delenie už neplatí, ženy vo výraznej miere vstupujú na pracovný trh a realizujú sa aj mimo rodinnej oblasti. Starostlivosť o deti už nezaberá aj vplyvom predĺženia dĺžky života ich celú dospelosť (Možný, 2006). Tento pohyb žien do oblastí mimo rodinu má zákonite dopad na usporiadanie rodinného života. Vyvoláva tlak na prerozdelenie zodpovednosti a povinností medzi oboch partnerov a snahu o hľadanie novej rovnováhy (Walsh, 2012).

Dynamické zmeny prinášajú veľa nového do života jednotlivcov aj rodín, sú pre nich výzvou. Pozorovateľným znakom súčasnosti je veľká rôznorodosť usporiadania rodinného života. Dominantné modely fungovania ustupujú (tradičná rodina) a na ich miesto prichádzajú nové (kohabitácia, domácnosť s jedným rodičom, homosexuálne partnerstvá).
Rodiny aj jednotlivci prešliapavajú nové cesty, ako naplniť svoje potreby a túžby. Spôsobov je veľa, preto aj pri pohľade na súčasné rodiny máme pred sebou pestrú mozaiku. Podoba rodín je rôznorodejšia ako kedykoľvek predtým. Medzi dnešnými rodinami nájdeme (Walsh,2012):
  • tradičné rodiny (deti + 2 rodičia; obaja pracujúci)
  • kohabitujúci pár s deťmi
  • domácnosť s jedným rodičom
  • „spojené“ rodiny (vytvorené ďalším manželstvom)
  • náhradné/adoptívne rodiny
  • homosexuálne páry s deťmi

Krátky exkurz do minulosti nám dáva možnosť pozrieť sa na súčasnú situáciu rodín z väčšieho nadhľadu. Ponúka príležitosť vnímať zmeny v širšom kontexte a rozlíšiť tie skutočne významné a hodné hlbšieho skúmania od tých, ktoré nie sú ničím novým z dlhodobej perspektívy (Coontz, 2000). Aj v minulosti rodiny reagovali na spoločenské zmeny, menili svoju štruktúru a dynamicky sa prispôsobovali podmienkam doby, pričom ju zároveň aktívne spoluvytvárali (Hareven, 1987). V istom zmysle môže byť rodina (v tradičnej podobe) v kríze dnes, tak ako bola aj v minulosti a ako bude trvale, ako poznamenáva Kučera (1990), aj vďaka tomu, že podmienky, v ktorých funguje, nie sú statické a neustále sa menia.


    Literatúra:
  • Brown, S. L. (2004). Moving from cohabitation to marriage: Effects on relationship quality. Social Science Research, 33(1), 1-19.
  • Coontz, S. (2000). Historical Perspective on Family Studies. Journal of Marriage and Family, 62(2), 283-297
  • Eurostat. (2012). Key figures on Europe 2012. Cit. 12. 2 2013. Dostupné na Internete: KS- EI-12- 001-EN-TOC.PDF
  • Georgas, J. (2005). Families and family change. In J. Georgas, J. Berry, F. v. Vijver, C. Kagitcibasi, & Y. Poortinga (Ed.), Families Across Cultures; A 30-Nation Psychological Study (s. 3-50). Cambridge: Cambridge University Press.
  • Glick, P. C. (1977). Updating the life cycle of the family. Journal of Marriage and the Family, 5-13.
  • Hareven, T. K. (1987). Historical Analysis of the Family. In M. B. Sussman, & S. K. Steinmetz (Ed.), Handbook of Marriage and the Family (s. 37-58). New York: Plenum Press.
  • Heuveline, P., Timberlake, J. M., & Furstenberg, F. F. (2004). Shifting childrearing to single mothers: Results from 17 western countries. Population and Development Review, 29(1), 47-71.
  • Kučera, M. (1990). Európska rodina - tendence vývoje a trvání. In P. Horská, M. Kučera, E. Maur, & M. Stloukal (Ed.), Dětství, rodina a stáří v dějinách Evropy (s. 456-468). Praha: Panorama.
  • Maur, E. (1990). Návšteva v Toskánské rodine časného quattrocenta. In P. Horská, M. Kučera, E. Maur, & M. Stloukal (Ed.), Dětství, rodina a stáří v dějinách Evropy (s. 212-242). Praha: Panorama.
  • Mitterauer, M., & Sieder, R. (1982). The European family: Patriarchy to partnership from the Middle Ages to the present. Oxford: Blackwell.
  • Modell, J., Furstenberg, F., & Hershberg, T. (1976). Social change and transition to adulthood in historical perspective. Journal of Family History(1), 7-32.
  • Možný, I. (2006). Rodina a společnost. Praha: Slon.
  • Ondrejkovič, P., & Majerčíková, J. (2006). Zmeny v spoločnosti a zmeny v rodine - kontinuita a zmena. Príspevok k diskusii o charaktere rodiny na Slovensku. Sociológia(1), 5-30.
  • Pilinská, V., Lukáčová, M., Mészároš, J., & Vaňo, B. (2005). Demografická charakteristika rodiny na Slovensku. Bratislava: Infostat.
  • Walsh, F. (2012). The New Normal: Diversity and Complexity in 21st-Century Families. In F. Walsh (Ed.), Normal Family Processes (s. 3-27). New York: Guilford Press.

Tento text je súčasťou dizertačnej práce: „Psychologické charakteristiky rodiča a rodiny v kontexte rôznych typov rodín“ (Husovská, 2014)

Licence Creative Commons Článok "Rodina z historickej perspektívy", ktorého autorkou je PhD. Daniela Husovská, podlieha licencii Creative Commons Uveďte pôvod-Nepoužívajte komerčne 4.0 Mezinárodná .

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Vzťahová väzba

Mgr. Daniela Husovská, PhD. Do odbornej psychologickej literatúry, v ktorej centre je rodič a dieťa (mama a dieťa), dnes neodmysliteľne patrí teória pripútania a bohaté poznanie, ktoré podnietila.
Jej základným postulátom je, že deti sú už od narodenia vybavené špecifickým správaním, ktoré môžeme nazvať „attachmentové“ („pripútavacie“) správanie. Prvýkrát na neho upozornil a pomenoval anglický psychiater John Bowlby (1969/82, 1973, 1980 in Rutter et al., 2009). Ide o správanie, ktorého hlavnou úlohou je privolať rodiča (človeka, ktorý sa o dieťa prevažne stará) v situácii ohrozenia. Dieťa môže ohrozenie vnímať zvonku, ak sa napr. objaví v jeho blízkosti niekto cudzí, alebo aj zvnútra, ak sa cíti v nepohode (je hladné, unavené,...) (Cassidy, 2008). ©The Metropolitan Museum of Art V oboch prípadoch sa snaží svojím správaním privolať svojho opatrovateľa, aby ho ochránil alebo sa postaral o jeho pohodlie. Toto „pripútavacie“ správanie má veľmi dôležitú funkciu – zabezpečuje prežitie die…